V dnešnej dobe viac ako inokedy počúvame zo všetkých strán o porušovaní či ochrane ľudských práv. V ľudskej spoločnosti je to veľmi citlivá téma, pretože sa dotýka samotnej existencie človeka, a preto nie divu, že sa veľmi sleduje ich porušovanie.

Čo je a čo nie je ľudské právo, odkiaľ pochádza?

Autori návrhu Všeobecnej deklarácie si boli veľmi dobre vedomí obrovského množstva porušovaní ľudských práv, ku ktorému dochádzalo predovšetkým počas dvoch svetových vojen. Členské štáty sa zhodli na tom, že bezohľadná neúcta a pohŕdanie ľudskými právami vyústilo do skutkov, ktoré pobúrili svedomie ľudstva. Vznikla tak “Všeobecná deklarácia” ako štandard, ktorý majú dosiahnuť všetci ľudia a všetky národy.” Prvá veta v preambule Všeobecnej deklarácie hovorí: “Uznanie vnútornej dôstojnosti a rovnakých, neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny, je základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete.” Čiže základom, východiskom, substrátom ľudských práv a slobôd je “ vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby”. Filozof Jacques Maritain, ktorý pomáhal zostavovať návrh Všeobecnej deklarácie, túto skutočnosť vyjadril veľmi výstižne, keď povedal: “Hodnota osoby, jej sloboda a jej práva vychádzajú z poriadku prirodzene posvätných vecí, ktoré na sebe nesú pečať Otca všetkého Bytia a ktoré v ňom majú cieľ svojho pohybu. Osobe je vlastná absolútna dôstojnosť, pretože je v priamom vzťahu s Absolútnom, a len v ňom dokáže nájsť svoje konečné naplnenie.” vikipedia Ľudské práva teda nezávisia od vôle ľudí, ale vychádzajú z ľudskej dôstojnosti, ktorá tvorí základ pri hodnotení a definovaní  týchto práv. Kritériom týchto práv je univerzálnosť, nescudziteľnosť a  neporušiteľnosť. Sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť). Ľudské práva pritom nie sú len etickými a morálnymi princípmi, ale ich dodržiavanie a efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického a právneho štátu. http://ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=vseob_lud_prava Problém v dnešnej dobe je ten, že relativizmus vytŕha tieto práva z ich riadneho kontextu, pretože sa snaží tvrdiť, že sa nezakladajú na prirodzenom zákone vloženom do našich sŕdc, a teda nie sú prítomné vo všetkých kultúrach a civilizáciách. Takáto koncepcia potom pripúšťa rozličné druhy ich významu a interpretácie, a popiera ich univerzálnosť v mene rozličných kultúrnych, politických, spoločenských alebo náboženských postojov. Veľké množstvo názorov zatieňuje základnú pravdu:práva sú univerzálne a takou je aj , ľudská osoba. Skutočnosť, že existujú nemenné hodnoty spoločné celému ľudstvu, celkom jednoducho znamená, že ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na spoločenských trendoch alebo na vôli jednotlivca alebo vlády. V každodennom kontexte to znamená, že ich má každý, nemôžu byť legitímne popreté ani odstránené. Ideológie, ktoré sa snažia prepísať ľudské práva alebo vytvoriť nové sa dostávajú aj do závažných dokumentov ako je aktuálne aj Celoštátnej stratégii pre ľudské práva. Chybne interpretujú tu skutočnosť, že základné práva možno vyjadriť rozličnými konkrétnymi spôsobmi v rozličných spoločenských a kultúrnych okolnostiach. “Zdravý realizmus” dokáže rozpoznať, že táto variácia je kompatibilná s univerzálnych charakterom základných práv a nedopustí bezbrehé rozširovanie práv podľa toho, kto si aké žiada: Zdravý realizmus je preto základom ľudských práv, čiže rozpoznaním toho, čo je skutočné a vpísané do ľudskej osoby a do stvorenia. Keď dochádza k oddeleniu skutočnosti od toho, čo sa požaduje prostredníctvom snahy o takzvané “nové” ľudské práva, hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv – v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech. Preto niet sa čo čudovať keď Cirkev je vážne znepokojená, keď ideológia konkrétnej skupiny jednotlivcov dokáže nejakým spôsobom vytvoriť nové ľudské právo. Jedným príkladom je snaha niektorých legitimizovať zabíjanie nenarodených detí prostredníctvom podpory tzv. “reprodukčných práv”, “reprodukčných služieb” a ďalších zaťažených termínov, ktoré len zakrývajú tragédiu potratu. Ďalším príkladom je používanie termínu “gender” v snahe naznačiť, že pohlavie nie je biologicky dané ako mužské a ženské, ale je len spoločenským konštruktom, či produktom toho, čo si jednotlivci myslia alebo čím sa cítia byť. Okrem toho, pokusy definovať tých, ktorí sa prejavujú homosexuálnym správaním ako ľudí, ktorí by mali byť “kategorizovaní” to zvláštnej skupiny v rámci ochrany ľudských práv, presahujú ochranu, ktorá je v Deklarácii ľudských práv garantovaná všetkým ľuďom a možno aj porušovanie práv iných. S tým súvisí aj návrh, že manželstvo by malo byť nanovo definované, aj napriek tomu, že manželstvo je – podľa svojej prirodzenosti – zväzkom jedného muža a jednej ženy, zameraným na ich vzájomnú lásku a rast ľudskej rodiny, ako to hovorí aj medzinárodné právo. Takéto pozície skresľujú realitu, pretože sa snažia prepísať ľudskú prirodzenosť, ktorá však nemôže byť prepísaná. http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140304016 Manželstvo je vecou prirodzenosti. Kristus posväcuje manželstvo ako sviatosť pre pokrstených a dáva mu vážnosť, ktorá prekračuje jeho prirodzenosť; štát chráni manželstvo, pretože je nevyhnutné pre rodinu a spoločné dobro spoločnosti. Ale ani Cirkev, ani štát manželstvo nevynašli, a ani nemôžu zmeniť jeho prirodzenosť.“